Vraví sa, že bez práce nie sú koláče

Autor: Petra Nagyová | 30.7.2017 o 21:36 | Karma článku: 3,63 | Prečítané:  369x

Hovorí sa, že mesto hriechu je Las Vegas. Ale čo tak predstava 3 baby, ktoré nutne potrebujú peniaze, a zrazu sa ocitnú vo Viedni?

Keďže ja a kamarátka sme sa predtým venovali hostessingu napadlo nám, že bz sme to znova skúsili, lenže tentokrát v tom bol veľký háčik o ktorom sme nevedeli a všetky očakávania a predstavy sa zmenili vo chvíli keď sme vstúpili do podniku kde sme mali pracovať. Jednalo sa o prácu rozdávanie drinkov zákazníkom, nezdalo sa nám, že by išlo o niečo neslušné, s agentúrou sme mali predtým len samé dobré skúsenosti tak sme vedeli, že to bude v poriadku.

Do podniku sme prišli nadšené veď konečne si zarobíme dosť peňazí a nečaká nás žiadna náročná práca.

To, že sme sa museli prezliecť do šiat a lodičiek sme prekusli veď predsa dress code sa musí dodržiavať, ale čo potom keď do podniku nabehne dalších 20 dievčat ktoré vyzerajú ako by si prišli pre svojich klientov. Už vtedy sa mi to zdalo podozrivé no pomyslela som si, že veď možno to všetko len tak vyzerá a baby si potrebujú tiež zarobiť peniaze. Bol to zvláštny pocit...

Majiteľ podniku bol tureckého pôvodu a stále nám opakoval aby sme sa venovali každému chlapovi v tom podniku ktorý príde aby nám zaplatil čo najviac drinkov (za ktoré sme zamozrejme mali peniaze), nie je to zvláštne, že sa máte cudziemu chlapovi doprosovať aby Vám zaplatil drinky lebo za každý drink máte od šefa peniaze.

Dlho na túto pracvnú skúsenosť nezabudnem... 

Noc sa začala a do klubu začali vchádzať chlapi/ muži. Dostala som nápad vypadnúť s kamarátkou preč. Cez predný vchod sme sa dostať preč nemosli pretože šéf bol stále pri bare a videl každý pohyb. Čo tak skúsiť zadný vchod? Pri wc boli ďalšie dvere ktoré isto viedli von....

Zamknuté.... 

Všetky možné únikové dvere boli zamknuté (asi aby sme nikam neutiekli).  Stále som sa snažila hľadať možnosť ako utiecť. 

Aby to nebolo málo, že nás turecký šéf stále pozoroval neppostaral sa ani o jedlo ani o pitie. Jediné čo sme si mohli dať bol len alkohol. Z klubu bolo zakázané odísť.  Vyhladované sme len sedeli a stále premýšlali ako sa dostanem preč. Modlila som sa či sa ešte vôbec dostanem niekedy domov. 

Cítila som sa hrozne ponížená VEĎ TEN CHLAP NÁS PONÚKAL AKO ESKORT.

Bolo niečo okolo pól 6 ráno keď nám majiteľ otvoril predné dvere a povedal, že môžeme konečne ísť na hotel. Tešila som sa na studenú sprchu a smer Bratislava. Spánok som v tej chvíli neriešila, 

Hotel mal byť 5 min pešo od toho klubu. Dorazili sme na adresu ktorú nám tal. Vošli sme cez veľké dvere dnu, vyšľapali sme si to na 4 poschodie a otvorili dvere do bytu. Prišlo mi zvláštne, že hotel na ktorom sme mali byť nemal ani recepciu. Šok nastal keď sme otvorili dvere do bytu. Veď to bol jeho súkromný byt...

Bolo nám hneď jasné, že to nebol žiadny hotel s aparmánom ale jeho byt. Na stene boli fotky asi zjavne jeho rodiny no samé zahalené ženy a na nástenke mal po turecky popísané nejaké mená. Stála som na chodbe a obzerala sa po celom byte. Baby otvorili chladničku v momente dostali facku od toho zápachu čo z nej vychádzal. Mňa z toho hneď naplo.... Okrem splesnivelého plátkového syra v chladničke nebolo nič. Izba kde sme mali spať obsahovala rozťahovaciu posteľ ktorá tiež smrdela na nej boli pohodené nejaké deky a vankúše. V tej izbe boli ďalšie dvere ktoré keď som otvorila že naša izba je prechodná z jeho izbou. V izbe boli osobné veci toho Turka.

Sadla om si na zem s plačom a chcela okamžite vypadnúť preč z Viedne. Neviete si ani predstaviť aké pocity som mala v tom okamihu.

Otvorili sa dvere na byte a do bytu vošiel majiteľ toho podniku. V tom momente ako som ho zazrela, že zavrel za sebou dvere a on ostal stáť v chodbe mi napadlo, že teraz nás zneužije a už nikdy neuvidím moju rodinu a, že nás použije ako ESKORTNÉ DIEVČATÁ. Bol opitý a pozeral sa na nás. Prešiel pri nás a zavrel sa do jeho izby.

Vo chvíli ako sa zavrel do izby som schmatla kufor pribehla ku vchodovým dverám. Naštastie kľúč od dverí boli vo dverách. Potichu som otvorila dvere a s dievčatami sme vyšli na chodbu.

Rozutekali sme sa dole po schodoch v rukách kufre, otvorili sme hlavné dvere zabuchli a znova sme sa 6 dievčat rozutekali po dlhej Viedenskej ulici. Netušili sme kde sme a ani ako ďaleko sa nachádza autobusová stanica. Jediné čo som vedela, že ako sa volá autobusová stanica na ktorú sme sa potrebovali dostať. Po 20 minútach blúdenia a hľadania taxíku sme ho konečne našli nasadli sme a vtedy som si vydýchla, že konečne.

Ten neopísateľný pocit keď sme si vystúpili na autobusovej stanice ktorá bola od toho bytu vzdialena cca 10 km. Nasadli sme do autobusu... Smer BRATISLAVA

 

Možno sme mali len šťastie alebo sme boli šikovnejšie ako ten muž tureckého pôvodu. Jedno viem, že do Viedne už tak čoskoro nepôjdem. Stať sa mohli hoci čo...

P.S. nesadajte si na kufor :D nikdy neviete kedy sa pohnú koliečka na kufre a vy sa ocitnete na zemi s výbuchom smiechu.

 

                                                                                         

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.

SVET

V jadre Únie už sme, je na Ficovi, čo ďalej

Slovensko začína v regióne viesť debatu o budúcnosti EÚ.


Už ste čítali?